Na skok v Miláne, alebo čo mi priniesol tento dvojdňový výlet

Na skok v Miláne, alebo čo mi priniesol tento dvojdňový výlet

Gastroporno sa doteraz stále točilo hlavne okolo jedla v Košiciach. V budúcnosti by som to ale rád zmenil  a zameral sa aj na cestovanie, spoznávanie  nových chutí, navštevovanie  nových miest. Práve preto som už pred nejakou dobou kúpil letenky do Milána a naša cesta sa mohla začať. No nie je všetko také jednoduché, ako to môže vyzerať.

Už na začiatku vás ale chcem upozorniť, že nejde o vyslovene cestovateľský článok s odporúčaniami, a dokonca ani o prezentáciu milánskeho jedla. Ide o môj zážitok z cesty, o ktorý sa chcem s vami podeliť. Možno sa vyhnete chybám, ktoré som robil na mojej prvej GASTROPORNO ceste. Nabudúce to bude o inom.

Asi najťažší začiatok výletu

A tento nadpis je ešte slabý odvar toho, ako to skutočne bolo. Viete, v rámci plánovania výletu som pozabudol na to, že s Biančis máme aj prácu. Výsledok bol taký, že ja som si všetky svoje osobné veci vybavoval  v deň cesty a Biančis tento čas trávila v práci. Po práci sa zbaliť, stiahnuť fľašu vína  a po káve a redbulle sme už sedeli v aute smer letisko Budapešť. Cesta taká moja klasická…všade hmla. To už Biančis podriemkavala na sedadle smrti a ja som lepil, oči aby som videl aspoň meter pred seba. Našťastie sme nedopadli ako kamionista, ktorý si pravdepodobne nevedel vybrať, či ide na Pešť alebo Debrecén, a tak hodil šípku stredom…tam ale nebola cesta. Po necelých troch hodinkách sme si tak vychutnávali(rozumej kopali) vodku s Redbullom na letisku a čakali na let. Spánok zatiaľ žiaden, no po štarte lietadla sa to na pol hoďku zmenilo a aj ja som sa konečne „vyspal“. Inak nie sme alkoholici, že sme museli kopať vodku, len to lietanie nie je pre nás slasť.

Konečne Miláno

Pred pristávaním som si v hlave stále opakoval, čo všetko musíme stihnúť. Keď som začal plánovať tento výlet, neuvedomil som si, že ideme len na 2 dni(1noc). Samozrejme môj zoznam obsahoval asi desať miest a hojne jedla. Na rovnakú dobu som už v Miláne bol, vtedy som si ale vychutnával zápas Sparta – Inter, ktorý skončil výsledkom 12 zatknutých fanúšikov a 16 zranených usporiadateľov(teraz neviem, či sa to počíta ako výhra). Po rekapitulácii sme už pristávali a ja som sa tešil na prvú kávu v Taliansku. Tá padla hneď na letisku a už som ostal očarený. Pripravoval ju totiž pán po 50tke, ktorý sa v tom očividne vyžíval. Pôsobil veľmi pokojne a na chvíľu upokojil aj mňa, vzápätí ma ale“ nasralo“, že u nás doma niečo také uvidím asi len v telke. Preto som sa rozhodol porovnávať Taliansko s domovom čo najmenej. Druhá vec, ktorá mi učarovala už na letisku, bol spôsob, akým pijú Taliani kávu. Oni ju kopú do seba  ako východniar domácu na krstinách. Preto sa v meste líši cena kávy, ak ju piješ na bare s tou, ktorú vypiješ pri stole. Káva dopitá a už sme išli na náš shuttle bus. Pre tých, ktorí nevedia čo to je, ide o autobus, ktorý vás hodí z letiska do mesta(a aj naspäť). Lístok naň som kupoval až na mieste a bol som rád, pretože bol lacnejší ako cez net(spiatočný stál 14€). A už sme sa viezli asi 50km k centrálnej stanici v Miláne.

Ešte ťažšie pokračovanie výletu v Miláne

Tú som považoval ako najlepší východiskový bod. Náš hotel sa nachádzalo asi 400 metrov od stanice, v okolí zástavka metra  a more očividne Netalianov, keďže ich pokožka bola o dosť tmavšia. Nemyslite si, že súdim ľudí podľa farby pleti, tu som sa už ale fakt niekedy bál. Po tom, čo sme zistili, kde máme hotel, sme sa vybrali do mesta. Naše rozhodnutie ísť peši sme ľutovali už po chvíľke, a to sa nebudeme baviť o tom, ako na nás pôsobil spánkový deficit. Cesta ku Castello Sforzesco trvala asi pol hodinu pešo a cestou sme minuli kopec mies,t kde by sme si mohli vychutnať raňajky. Ja som ale túžil po panzerotti pri Doumo di Milano. Na Biančis som už ale badal, že je hladná a unavená. No nie, že by som to badal, ona mi to povedala, že už by sme sa mohli najesť.  Samozrejme som to s noblesou odignoroval a vybral som sa fotiť Castello Sforzesco, to bolo na mojom zozname miest, ktoré chcem navštíviť.

Ale  to som už bol hladný a nasratý aj ja. Takže naša komunikácia s Biančis vyzerala, ako keď dáte dvoch agresívnych pitbullov do jednej klietky. Rozhodnutie jasné, kašlem na panzerotti, inak toto jedlo je niečo medzi plnenou pizzou a sendvičom. Ako náplň sa najčastejšie používa mozzarella a paradajky…to ste asi fakt nečakali. My sme ale sadli do prvej kaviarne s raňajkami. Spôsob obsluhy dokonalý, naberieš si jedlo, opýtaš kávu, zaplatíš a ideš sadnúť ku stolu aj so všetkým, čo ráno potrebuješ. Ja som sa nechal zlákať sladkým pečivom plneným vanilkovým krémom, Biančis siahla po pečive s olivami, ktoré bolo plnené mortadelou(nie, to nie je to, čo si dávaš na špagety). Inak to pečivo bol od tých olív také slané, až sa nedalo zjesť, a dokonca som ho dnes videl v našom Tescu. Na ráno som si dal ešte kapučíno, a tu by som vás chcel upozorniť, že táto káva sa pije v Taliansku iba na raňajky, na večeru sa pije niečo úplne iné, ale k tomu sa ešte dostaneme.

My sme už boli naraňajkovaní, no stále unavení, tak sme čas, kým sme mohli prísť na hotel, strávili prechádzkou k dómu a návštevou pár obchodov. O pol druhej sme už ale čakali pred hotelom a tešili sa náš prvý spánok. Ani neviete, ako dobre nám padol.

Prvé normálne jedlo v Miláne

Prebrali sme sa krátko po piatej a mohli sme pokračovať. Nemusím vám ani hovoriť, že obaja sme boli ako vymenení a po zápasoch ani stopa. Vtedy som si uvedomil, že sa musíme správať ako domáci. Hneď sme sa preto vybrali na neskorý obed do reštaurácie v blízkosti hotela. Biančis siahla po Spagetti Carbonara, ktoré boli podľa môjho úsudku zrazené, no chutili super. Ja som si nemohol odpustiť, Risotto ala Milanese, ktoré bolo famózne. Krémové, ryža na skus, plné chutí. Kiež by som niečo také našiel aj u nás na Slovensku. Na pitie som zvolil Negroni a Biančis Aperol sprtitz. Negroni je typický milánsky aperitív, ktorý ťa po pár dávkach zloží, ako psa v zatvorenom aute(prosím ľudia, apelujem na to, aby ste to nerobili, už vám fakt drbe…a o deťoch ani nevravím). No zamiloval som do Biančinho nápoja, a odvtedy si robím Aperolík každý deň.

Ochutnať by ste mali ešte Sambucu, hlavne ak milujete absinth a anízovky, podobne ako ja. Je však o niečo sladšia ako ostatné nápoje tohto druhu, no o to viac poteší…hlavne to neprežeňte. Obed splnený a my sme sa vybrali pozrieť obchody. Poviem vám, že toľko predajní Zara, čo v Milánie, nie je ani na googlil. No momentálna milánska móda nám akosi nesedela, aj tak sme pár vecí nakúpili. Ceny sú však veľmi podobné ako na Slovensku, a tak sa asi kvôli nákupom momentálne vycestovať neoplatí. Po dlhšej prechádzke sa tak opäť vraciame k blízkosti hotela.

Fenomén v Miláne – Aperitivo

Konečne sa dostávame k pozitívam. Práve tým sa stal pojem zvaný aperitívo. Ide o podvečerné posedenie pri drinku spoločne s niečím na zahryznutie. A práve pri tomto fenoméne nielen Milána sme sa našli. Človek musí niekedy aj vypnúť, a tak sme večer strávili pri výbere talianskych šuniek a nejakého alkoholu…ja som zvolil sambucu. Bolo síce len niečo pred desiatou hodinou večernou, no naše vyčerpanie zahlásilo: Dojesť, dopiť a spať. Malo pravdu, aj zajtra nás čakal náročný deň.

Miláno deň druhý

Druhý deň by som chcel zhrnúť do jedného odstavca. Začali sme ho neskorším vstávaním, ako už býva zvykom, že hotelové raňajky som nenavštívil ešte ani raz. Následne sme sa vybrali na raňajky, teda vlastne skôr rannú kávu a niečo sladké na zahryznutie. Nasledovali dlhé nákupy, to je to, čo nás síce až tak nebavilo, no aj tak sa tomu v meste módy nevyhnete. Obchody síce tie isté ako u nás, ceny veľmi podobné, a predsa vás to tam láka omnoho viac. Po rozhovore s Danom, keď som ešte tento výlet len plánoval, mi odporučil navštíviť „obchod“ EATALY. A radil dobre, boli to tri poschodia plné kvalitných domácich produktov. A áno, tak vyzerá láska k jedlu. V každej sekcii ste našli niečo iné: syry, mäsové výrobky, ryby, cestoviny. A každá táto sekcia mala svoj vlastný food court. Dokonalosť. My sme siahli trochu netradične po pizzi. Ak niekto vie, ako vyzerá milánsky štýl pizze, vie, že to nie je veľmi šťastná voľba. Táto sa však podobala mierne na neapolskú, a keďže išlo o Margheritu s byvoliou mozzarellou, bola to voľba vynikajúca. Úprimne, v Košiciach som sa s podobne dobrou pizzou ešte nestretol. Dali sme ju na polovicu a zapíjali sme ju prossecom.

Inak, v Taliansku na vás nikto nebude zazerať, ak si k obedu dáte pohár vína, asi preto, že to robia všetci naokolo. To sme sa už ale poberali k Dómu, urobiť pár fotiek na pamiatku. Nie všetko pri tejto dominante mesta je dokonalé, množstvo cudzincov sa vám snaží nasilu predať suveníry, no skôr odpad, ktorý ani nechcete. Najprv pôsobia milo, no nenechajte sa zmiasť. To bola asi hlavná vec, ktorá mi na Miláne prekážala. Čas sa nám ale krátil, a tak sme sa pomaly pobrali ku hlavnej stanici.

Cesta z Milána a náročná noc

Na stanicu, odkiaľ nás bral shuttle bus, sme dorazili o niečo skôr. Tak sme zvolili klasiku Aperol a v krátkosti sme hodnotili náš výlet. Popritom sme počítali, koľko magnetiek máme ešte kúpiť. Dobrá rada, magnetky kúpte hneď na začiatku, lebo dopadnete  ako my. Samozrejme, že sme si na ne spomenuli až v lietadle, a tak nikto nedostal žiadnu. Prepáčte nám to. To sme už ale boli na letisku, kde sme si vychutnali posledné aperitivo s výberom talianskych produktov. O tom, že takmer každé jedlo v Miláne bolo super, nemusím nič vravieť. Vyberali sme totiž podľa toho, že v podniku je viac domácich ako turistov. A to sa oplatí v každom zahraničnom meste. Po krátkom lete, pri ktorom som mal pocit, že je pilot iba v zácviku(takže strach bol veľký…a ešte ma nebavila slečna sediaca pri okne, ktorá si celý let natáčala a fotila tmu) sme dorazili do Budapešti. A keďže sme sa rozhodli stráviť noc v Maďarsku(aj tak by z nás dvoch nikto nemohol šoférovať), samozrejme v aute. Ja síce nie som vysoký, no kufor Škoda Rapid Spaceback nie je nič dokonalé pre spánok, no na moje prekvapenie  som sa tam vtrepal. Biančil spala za mnou na zložených sedačkách a spoločne sme si „vychutnávali“  Slunce, seno a pár facek, ktoré som pustil na mobile. Ráno sme skočili na skutočné nákupy do Outletu, niekoľko km za Pešťou. Tam sme si konečne kúpil to, čo sme chceli, a spokojne sme išli konečne domov. Ani si neviete predstaviť, ako som sa tešil na posteľ.

Záver a ponaučenie

Aj keď tento text nebol bájka, chcem, aby ste sa poučili z mojich chýb. Tento výlet som plánoval dlho a chcel som, aby bol dokonalý. Človek má vždy v hlave veci, ktoré sú dokonalé. No niekedy to tak nie je, niektoré  sa proste dejú. Aj preto bol tento výlet dosť chaotický a stresujúci. Miláno mi ukázalo, že nie je nutné ísť podľa harmonogramu a niekedy stačí robiť veci, ako Taliani. Sadnúť si, oddýchnuť a nechať čas plynúť pri pokeci s blízkymi. Ja som sa namiesto toho chcel všade plašiť a stihnúť všetko, a práve to bola vec, ktorú nerobte. Život je súhrn momentov, preto si každý jeden moment vychutnávajte plnými dúškami, tak ako ja Aperol spritz. Lebo momenty sú tu navždy, preto nie je nutná silená cesta za dokonalosťou v žiadnom smere. Ani keď chcete fakt napísať super článok.

Ďakujem…

Aby som ale nebol až taký nezodpovedný, priložím sem zopár linkov na veci, ktoré by ste v Miláne mali vidieť a ochutnať.

https://www.radynacestu.cz/magazin/aperitiv-nejen-v-milane/

https://noizz.sk/cestovanie/co-navstivit-v-milane/kpss56s


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *