Niečo sa chystá…no poďme od začiatku

Niečo sa chystá…no poďme od začiatku

Asi by ste čakali, že vám napíšem, kedy a do akej rodiny som sa narodil  a podobné nezmysly, ktoré moja mama číta každý rok v maturitných prácach. Ja ale začnem tam, kde sa začala moja nenávisť k jedlu a gastronómii. No prejdeme aj na krajšie chvíle, ktoré mi nakoniec ukázali, že jedlo je to, čím chcem žiť. Dúfam, že si zvyknete na takýto formát, pretože sa s ním budete stretávať častejšie, až kým sa vám neotvorí brána do prvého projektu pod značkou GASTROPORNO.

Zas tá „blbá“ škola

Pravda je taká, že školu som nikdy nemal rád. A popravde ani škola mňa. Všetko sa ukázalo na strednej škole. Skoro sám som si vybral ako strednú  školu Hotelovú akadémiu, veď povedzme si, kto z vás vedel, čo bude robiť, už v deviatom ročníku základnej.  Popravde nevedel som to ani po skončení strednej(samozrejme, že nie tej, na ktorú som nastúpil). Vedel som len, že s jedlom už nechcem mať nikdy nič spoločné. Hotelová akadémia vás toho v tom čase nenaučila veľa. Syrová omáčka, ktorou sme polievali rozvarené cestoviny, sa pripravovala z taveného syra, mlieka(rozriedeného s vodou) a dochucovala sa výhradne vegetou. Krása. Okrem toho všetci vedeli ,ako sa pulírujú taniere, čistia zemiaky a to bolo asi tak všetko. Spolužiak Naďko  napríklad dodnes nevie uvariť ani čaj. Aj preto som na dlho zanevrel na gastronómiu a venoval sa viac kreatívnym činnostiam. Neberte to zle, práca s jedlom je kreatívna. No nie na škole, kde sa používali tie isté normy, z ktorých sa učil ešte aj môj otec.

Návrat k jedlu šťastnou náhodou

Bolo to práve v čase, keď som bol členom mediálneho domu KOŠICE:DNES. A za všetko vďačím bývalému generálnemu riaditeľovi, ktorý si v životopise všimol, že som kuchár(teda aspoň  na papieri). Tak vznikli naše Gastropotulky, ochutnávky, niekoľko naštvaných majiteľov prevádzok. No hlavne sa mi vrátila nálada na gastronómiu. Z veľkej časti má na tom zásluhu Zimný festival jedla, počas ktorého som ochutnal skvosty napríklad na Baránku. Po ukončení tohto zamestnania vznikol blog GASTROPORNO, ktorý fungoval skôr občasne. Až minulý rok som sa začal naplno venovať jedlu. Síce to tak na blogu nevyzeralo. No jedlom som chcel žiť. Písať som sa už naučil (aj keď vám aj zo sna poviem mená troch kolegov, ktorí by ma za túto vetu pravdepodobne dobili na smrť).  A ostávalo mi len sa naučiť čo najviac o jedle, a to sa dalo jedine praxou. Chcel som začať pekne od jednoduchšieho, a tak som zavolal Danovi.

Leto v streetfoodovom šate

Aj tak by sa to dalo nazvať, keďže sme sa s Danom dohodli, že budem občas vypomáhať v Smile street food. No občas. Skončilo to tak, že som v stánku pri kine Úsmev trávil viac času ako doma. No práve tam som spoznal čaro streetfoodu. Naučil som sa základy, no pracovali sme skôr strojovo. Myslím si, že burgre teraz dokážem pripraviť naozaj na úrovni aj tri sekundy po prebudení. Okrem toho dokážem na ľudí nadávať veľmi potichu, keď začnú upozorňovať na svoje alergie. Okrem toho som zistil, koľko práce dokáže byť s hranolkami, a že nie je jedno, akú odrodu zemiakov použijete. Vďaka Smile street food som spoznal kopec zaujímavých ľudí, s ktorými som stihol za jedno leto zažiť celkom nepredvídateľné situácie. Hlavne v spolupráci s kinom Úsmev a Robin street foodom.  Medzi top momenty patril akýkoľvek tematický víkend, či každý Streetfood festival. Tepla za grilom som si užil a sezóna pomaly končila, no ja som stále nevedel, čo ďalej.

Od burgrov ani na krok

Dlho som sa rozhodoval, kam ísť. No nakoniec som sa rozhodol pre moje veľmi obľúbené jedlo. Pizzu. A keďže by som nikdy nešiel do prevádzky, v ktorej sa nemôžem zaručiť za kvalitu, voľba bola jasná. Pizza Palace, kde okrem toho trávim dosť času aj na grile. Musím povedať, že systém, akým skladáme suroviny na pizzu, je ozaj jedinečný. Nie je to moja obľúbená neapolská pizza, no napriek tomu je unikátna a chuťovo skvelá. V týchto prevádzkach okrem toho stretávam skvelý kolektív. Samozrejme sem tam vás naštve nespokojný zákazník, no to prichádza s gastronómiou.

Čo viac si môžem priať?

No pravdepodobne niečo vlastné. Aj keď prácu v oboch prevádzkach milujem, miloval som a milovať budem, akokoľvek je náročná. Človek vždy túži po niečom svojom, niečom, kde môže naplno rozvíjať svoju kreativitu. Miesto, ktoré je jeho kráľovstvom, ktoré občas vojny prehráva, no o to viac sa teší z víťazstiev. Tam smerujú naše kroky teraz, už viac nechcem iba kritizovať podniky. Už chcem byť objektívne kritizovaný, recenzovaný a dúfam, že aj chválený. Ďakujem Smile street food aj Pizza Palace, že ma veľa naučili. Dúfam, že som ich mojou prácou nesklamal a verím, že sa v malom košickom gastrosvete budem pravidelne stretávať v tom najlepšom. Vám čitateľom oznamujem, že pri takýchto pokecoch sa stretneme pravidelne, budem vám opisovať našu celú cestu. Nástrahy aj radosti podnikania v gastronómii do posledných detailov. Dúfam, že vás zaujme aj takýto obsah. Samozrejme, budú pokračovať pravidelne nepravidelné články, no už teraz vám môžem zaručiť, že sa máte na čo tešiť(ja zatiaľ budem stresovať a panikáriť). Už najbližšie vám priblížim, v akej sfére sa chceme pohybovať, a akým štýlom sme k tomu dospeli.